Kedysi bolo pre mňa úplne nepredstaviteľné dať za pravdu rodičom, prípadne niekomu staršiemu, ale teraz, keď sa s odstupom času pozerám na niektoré situácie, tak ľutujem mnoho svojich činov – prečinov. Ale ako sa hovorí, je neskoro plakať nad rozliatym mliekom a ja môžem byť len rád, že som mal za chrbtom vždy niekoho, kto po mne „poutieral“. Premýšľam nad tým, ako sa týmto ľudom odvďačiť, možno poďakovať . Zrejme sa to plnohodnotne ani nedá (ak o niečom viete, dajte mi prosím vedieť).
Začal by som tak jednoducho. Pár rokov dozadu koloval taký vtip : „Viete, čo je to domov dôchodcov?“ – „Pomsta detí za jasle.“ Drahí rodičia, sľubujem, že vás do domovu dôchodcov nikdy nepošlem napriek tomu, že ja som do jaslí chodiť musel (aj tak si to nepamätám). No ale už dosť bolo srandy, vážne.
Rád by som poďakoval svojej mame a otcovi, otcovi a mame (aby nevznikali nezhody kvôli poradiu) za každú jednu výchovnú facku, ktorú som dostal (niektoré ma štípu doteraz), za každé dohovorenie, vysvetlenie a niekedy aj „vyčistenie žalúdku“ (nie hadičkou), za mnoho kvalitných „hubových polievok“ (bujón bol častokrát len slabý odvar proti nim), za každú sekundu, ktorú mi venovali či už išlo o chvíle menej príjemné (pamätám sa, najväčší výprask som dostal, keď som ako šesťročný struhol babke facku lebo nemala pre mňa žiadnu sladkosť, touto cestou sa ospravedlňujem aj jej) alebo o tie pekné a veselé. Teraz mi už mnohé z nich veselé prídu. Ale keď som chodil s otcom bicyklovať, všetko som tam preklínal a ako sa poznám zase budem, keď sa vrátim, aj keď teraz mi to veľmi chýba.
Ak sa dá táto spomienka aspoň trochu považovať za poďakovanie mojím najbližším, splnilo to účel. Ak nie, nevadí. Spomínalo sa mi príjemne, s úsmevom. Moje detstvo bola chvíľa v živote, chvíľa v čase. Najkrajšia. Ďakujem.
