Niekoľko krát som si včera prečítal vlastný článok a zistil som, že som pozabudol na pár podstatných vecí. Tou najhlavnejšou je používanie uniforiem v súkromných školách. Nie sú to uniformy na aké sme zvyknutí z anglických študentských filmov. Žiadne sako a kravata, ale biele tričko s logom školy a šuštiaky, prípadne tepláky. Keď je chladnejšie, tak sú aj tričká s dlhým rukávom alebo mikiny, všetko však len jedného typu. Bol som mierne zarazený, keď som zistil, že v Brazílii sa na hodinu telesnej výchovy neprezlieka a ešte stále je mi to dosť odporné, pretože človek sa pachtí 45 minút za loptou a potom si ide taký upotený sadnúť do triedy. Mneosobne je to nepríjemné vzhľadom na seba, necítim sa tak dobre. A teraz si predstavte učiteľa, ktorý má po hodine telesnej výchovy učiť v triede, kde je spotených 50 ľudí. Hnus...Bez uniformy vás ráno do školy nepustia (mňa pustili prvé dni, ako výmenný študent mám určité privilégia), jednoducho vás vrátia od dverí. Z toho vyplýva, že budete meškať, potrebovať ospravedlnenku...Oplatí sa preto obliecť si ráno tie šuštiaky, aj keď nie ste ich fanúšik.
Zostal som zhrozený, keď som prvýkrát uvidel štátnu školu. Smeti v areáli, rozbité okná, steny plné graffitov, plot s ostnatým drôtom navrchu. Samotní domáci, ktorých sa to netýka o tom hovoria veľmi neradi, niekedy mi to pripadlo, že je to úplne iní svet, do ktorého sú radi že nepatria. Ako som už opísal školy súkromné, kde chodia deti naozaj bohatých ľudí, tak školy štátne sú zariadenia pre ten zvyšok, ktorí na súkromnú školu jednoducho nemajú. Keďže v týchto štátnych školách sa stretávajú deti zo zlých sociálnych pomerov, mnohí z nich sú deti ulice, naučené brať drogy a piť alkohol. Tým pádom sa stráca šanca pre dieťa, ktoré aj je zo slušnej rodine bez finačného zázemia, pretože v danej spoločnosti sa určite pokazí. Pred štátnymi školami stojí polícia, ktorá ten poriadok ako tak kontroluje,ale ľudia tvrdia, že sú radi, keď tam nemusia ani páchnuť. Na porovnanie : percento prijatých študentov na univerzity zo škôl súkromných dosahuje neuveriteľných 97%, pričom percento prijatých zo škôl štátnych iba úbohých 8%. Jedná sa väčšinou o jedincov, ktorí sa prebijú iba svojou vôľou a túžbou po vzdelaní. Čiže okrem riešenia školských úloh, sa musia venovať aj riešeniu problémov s netolerantnými spolužiakmi. A asi to najsmutnejšie na záver. Pomer súkromných a štátnych škôl v Brazílii je 1:4.
Brazílčania sú národ VEĽMI živý. Predstavte si Talianov alebo Španielov a vynásobte dvomi. Neustále sa smejú, objímajú, šťuchajú, podpichujú, sú veľmi emotívni a všetko robia naplno. A tak vyzerala aj stužková slávnosť. S našou typickou stužkovou to malo spoločné asi len toľko, že tam boli rodičia žiakov. Okrem toho tam mali študenti svojich kamarátov, bratrancov, sesternice, ujov, praujov, krokodílov a kopu ďalšieho osadenstva. Všetci sa spoločne navečerali vo veľkej sále, cca pre 700 ľudí. Rodičia sa potom odobrali do baru na terase a mladí na parket, kde vystúpila živá kapela. Barmani bez problémov naliavali aj mladistvým(!), takže postupom času sa celá „stužková slávnosť“, ktorá by mala byť akousi distingvovanou oslavou dospelosti, zmenila na mládežnícku diskotéku so spiacimi rodičmi. Nechýbala ani hromadná „rvačka“, do ktorej sa zapojil aj gitarista kapely, lebo mu niekto vytrhol kábel. Celú vec riešila až polícia, ktorá sa zdržala dosť dlho, lebo všetci sa rozutekali von z budovy, nejakí dobráci upchali záchod ukradnutým sakom a kapela stále spievala (už bez gitaristu), rodičia sa už iba chytali za hlavu a pár vytrvalých parketových levov tam krepčilo medzi policajnými uniformami. Rodičia to asi o druhej v noci zabalili, odišli domov a študenti pokračovali týmto štýlom asi do štvrtej ráno, keď už nikto nevládal urobiť ani krok, nastúpili do školských autobusov, ktoré ich porozvážali domov. Neskôr som sa snažil zistiť, prečo toto rodičia dovolili, že či je to normálne. Že vraj je to jediný raz, keď si toto môžu dovoliť pred rodičmi, má to slúžiť ako oslava dospelosti. Aj keď osobne si myslím, že dospelý človek by takéto veci nemal robiť.
Ale ako sa povie iný kraj, iný mrav.
